| Mučeník |
 |
 |
 |
|
Je temná, studená, jesenná noc.
Vietor v komíne žalostne skuvíňa,
psím brechotom sa ozýva dolina.
Vetvy stromov praskajú vo vetre,
sťa kočiš poháňajúci kone vetché.
Bože, prispej nám na pomoc !
V jeseni dedina vždy skoro usína.
Pán farár do noci vzýva Hospodina.
Nočná lampa bliká v modrom matnom svetle,
razom strepoce, zhasne sťa duša v tele.
Pod oknami čudný dupot sa ozýva,
ktosi do fary sa s rachotom dobýja !
Bože náš láskavý, buď nám milostivý !
To lupiči, vrahovia vtrhli ako diví.
Ruky hore ! Ani hnúť ! Ináč hneď máš guľku v čele.
Jeden s revolverom strážil kňaza pri stene,
ostatní samopalmi rabovali na fare i v kostole.
Brali všetko, čo len chceli, do vôle.
Nebolo pomoci. Nik nevedel ani,
že farára odvliekli s koňmi popri koči.
Priviazaný ku koňom kráčal sťa mŕtvola bledý,
v duchu modlil sa za tých, čo ho zotročili.
Štefanskou strmou horou ich neľudsky hnali,
pot sa z nich lial, sťa by sa boli kúpali.
Hrôza, strach sa vo vysílenom tele hostí,
farár cíti, že tu niekde zloží kosti !
Krížovou cestou sa modlí za nepriateľa.
Otče, ak je Tvoja vôľa, ber obeť moju,
tú ovečku svoju z kňazského košiara,
by sa ona stala obeťou oltára !
Pri Polomke, malej riečke,
rastú vŕby holé riedke.
Každodenne včasne zrána
Kráča horár v mene Pána do práce.
Krok je ťažký, hlava sivá
ach, či sa mi azda sníva ?
Div divúci ! Stará vŕba hojdá čosi,
na ramenách vláči, nosí ...
Príde bližšie, hrôzou zhíkne !
Čo to vidí ? Vŕba drží na ramenách telo,
telo muža preukrutne zmučeného,
hlavu v tyle prestrelenú krv zakrýva.
Ach ty nešťastný človek ! Kto si ?
Ktorý podliak sa týmto činom honosí ?
Nik nevedel, čo sa v noci dialo,
dodnes na to svedkov málo.
Vrah dobre sa postaral, aby stopy svojho činu zaoral.
Bože buď mu milostivý !
Pri obhliadke tela, jasnosť Božia sa tu skvela,
telo sa mení sťa alabaster biely.
Takto Božie slová zneli:
To môj milovaný syn ! Zabil mi ho pekla zlosyn.
Obeťou sa stal, Bohu dušu odovzdal.
Daj mu, Bože, večnú slávu.
Strašná zvesť sa rozletela širým svetom,
mŕtvola, čo svedkom bola, ľuďom oči otvorila.
V nej poznali svätú bytosť,
kde trónila každá dobrá čnosť,
duchovného vodcu ľudu, z blízkej fary tu zabitú.
Bože, zmiluj sa nad nami !
Ach, ty matka bolestivá !
Zbožné ruky k bohu spínaš.
Pýtaš sa ho – Prečo ? Prečo ?
berieš môjho syna zas ?
Ťažko som ho vychovala, Tebe už raz darovala,
Tvoja vôľa sa zas stala, naveky som Ti ho dala.
Bolí to, ach, veľmi bolí,
keď svoj život stratil v poli,
medzi tŕnim, medzi chrastím,
zmieriť musím sa už raz s tým.
Pochovali sme ho doma,
tam, kde jeho túžba bola.
Spieva si to v duši ďalej
o osobe dobre známej,
svedkovia dnes ešte žijú,
čo znali tú bytosť živú,
darmi ducha osvietenú,
Bohom k obdivu svetu danú.
Bol to skvelý, mladý človek,
múdry farár, priateľ, vedec.
Sedem jazykov ovládal,
taje prírody poznával,
bylinkami ľudí liečil,
dobrým príkladom vždy svietil.
A ten dobrý, vzácny človek,
mal aj svojich nepriateľov,
prorocké on slová mával,
krutú vojnu predpovedal.
Tušil aj svoju mučenícku smrť,
život po vojne i perličiek za hrsť.
Je to charizmatický kňaz,
niet, kto by namaľoval jeho obraz,
čo by žiaril až z oltára,
za prímluvu divy stváral,
ku Bohu a s ním cesta istá,
nasledoval nášho spasiteľa, Ježiša Krista.
V 33. Roku veku svojho, mučeník sa stal z neho.
Pri Otcovi s Majstrom spolu
sedí so všetkými svätými u stolu
ovenčený Božou slávou
palmou mučeníckou drahou.
Ó, milostivý svätec náš, oroduj u Boha na nás !
Autorkou básne je pani Alžbeta Stašková – Szepessyová. V štyridsiatich rokoch bola učiteľkou v Lieskovci a preto poznala Jána Nemca osobne ako lieskovského farára. |
Nájdete nás na facebooku
Sledujte nás na YouTube
Sledujte nás na Twitteri
Napíšte nám