Prvá zmienka o obci pochádza z roku 1220 kedy istý Čepan z Bohdanoviec obvinil Petra z krádeže štyroch koní, za čo sa mal Peter zodpovedať pred súdom vo Varadíne (Oradea v Rumunsku). Dedina Bohdanovce vtedy jestvovala nielen v Sabolčskej a Abovskej župe, ale aj v Šariši, takže spomínaný Čepan mohol bývať v jednej dedine z uvedených troch Bohdanoviec. Z toho dôvodu túto správu nemožno jednoznačne považovať za najstaršiu zmienku o Šarišských Bohdanovciach.

Krátko pred rokom 1299, prípadne v tom roku, šľachtic Pethewch zo Svinice dal spustošiť dedinu Bohdanovce a jej vlastníkom Mikulášovi a Štefanovi, synom Buduna, spôsobil škodu za 70 hrivien striebra. V roku 1299 pri vyšetrovaní zločinu vznikla najstaršia správa, ktorá sa jednoznačne vzťahuje k Šarišským Bohdanovciam. Spôsobená škoda za 70 hrivien musela byť rozsiahla a nezvratne svedčí o pomerne veľkom sídlisku jestvujúcom dlhšie pred rokom 1299.

V zachovaných písomných prameňoch nemožno zistiť, kedy ich uhorský kráľ daroval šľachticom. Napriek tomu je isté, svedčí o tom listina z roku 1299, že koncom 13. storočia boli vo vlastníctve synov Buduna.

V prvej polovici 14. storočia tu mali zemania kúriu a názov dediny používali v prídomku. Od druhej polovici 14. stor. až do začiatku 16. stor. Bohdanovce patrili zemanom z Ploského a Žehne. Neskôr časť dediny prešla do vlastníctva šľachticom Šerédiovcom a Bátoriovcov. V priebehu 17.-18. storočia sa majitelia dediny niekoľko krát zmenili. Boli to najmä zemepáni Šegneovci, Kecerovci a Dežefionci. V r. 1775 dedinu získal do držby gróf Klobušický a v 19. storoči Ujháziovci Keczerovci, od druhej polovici len rod. Keczer. Pri Bohdanovciach bol mlyn, o ktorom je správa z roku 1375.

Plán obce dľa stavu r. 1935 (pdf, 337 kB)

Bohdanovce patrili k veľkým dedinám Šarišskej stolice o čom svedčí aj výška dane v roku 1427, kedy boli zdanené od 33 port. V 16. storočí časť sedliakov stratila užívané pozemky a stala sa želiarmi. V rokoch 1567 a 1588 sedliakov zdanili od 9, resp. 7,5 porty, pričom v roku 1567 štyri domácnosti hospodárili na celých a dvanásť na polovičných usadlostiach. V tých rokoch tu žilo 12 a 8 želiarskych domácností. 

V roku 1600 bolo v obci 33 obývaných rodinných domov. V priebehu nasledujúcich storočí počet obyvateľov kolísal v rozmedzi od 650 do 700 osôb. Obyvatelia sa okrem tradičnej poľnohospodárskej výroby zaoberali aj tkaním, košikárstvom a povozníctvom.

Pomenovanie dediny Bohdanovce je odvodené od slovenského osobného mena Bogdan.

V písomnostiach z 13. - 14. storočia sa vyskytuje pod názvom Bogdan, ktorý bol totožný so slovanským osobným menom a zostal maďarizovaným názvom tejto dediny. Dôležité je, že zachoval slovanský, resp. slovenský názov pred zmenou ”g” na ”h”, ktorá sa v stredovekej slovenčine uskutočnila do konca 12. storočia.

Šarišské Bohdanovce sa v dokladoch od roku 1299 až do roku 1906 uvádzajú takto: villa Bokdan, de Bokdan, poss. Bogdan Feolseo Bogdan, Nagy Bogdan, Totbogdany, Bogdanovce, Bogdanovce vel Bogdánovce, Bogdanouce.

Zemepisná poloha, názov a rozsah sídliska vedú k názoru, že Bogdanovce jestvovali dávno pred 12. storočím a možno ich zaradiť k najstarším slovanským, resp. slovenským dedinám v okolí.       

Začiatkom dvadsiateho storočia, presne v roku 1906 bola daná do prevádzky na túto dobu moderná škola, ktorá mala veľký vplyv na vzdelanostnú úroveň obyvateľstva obce.

Súčasťou obce v tom istom čase bol vybudovaný notársky úrad, takže obec už v tom čase poskytovala služby obyvateľom obce ako aj občanom z okolitých obci na vysokej úrovni.

Vplyv uvedených inštitúcií mal dosah aj na kultúrnu úroveň života v obci. Nakoľko škola mala aj byty pre učiteľov, ich trvalý pobyt v obci mal vplyv na zakladanie spolkov, kultúrnych krúžkov, športových klubov. V obci mládež nacvičovala a pred verejnosťou vystupovala s divadelnými hrami, hasiči pravidelne sa zúčastňovali súťaži a v roku 1949 v obci začal fungovať aj futbalový klub.

Počiatkom storočia obec bola priemyselne vyspelou obcou. V obci boli tri kaštiele, palenčáreň, dva mlyny, jeden krajčír (Šnajder), dvaja obuvníci a dvaja kováči. S uvedenými službami sa naši remeselníci prezentovali v širokom okolí.

Dvadsiate storočie vo svojej prvej polovici dalo našim predkom aj dve svetové vojny, pri ktorých položili životy aj obyvatelia našej obce. V prvej priamo vo vojne, v druhej v sovietskych gulagoch.

Po druhej svetovej vojne prebiehali niektoré zásahy štátu násilnou metódou. Roľníci prišli o svoju pôdu násilnou kolektivizáciou, kde postupne sa strácal vzťah k majetku a k pôde hlavne u mladých ľudí. Následná výstavba hospodárskych dvorov, zavádzanie techniky sa tradičný spôsob života v obciach menil a obec sa stáva miestom pokojného života v prírode bez zhonu a hluku. Miestni občania dnes dochádzajú za prácou do blízkych Košíc a Prešova.

Občania obce, ktorí žili pri prvopočiatkoch obce boli kresťania. V čase vzniku obce cirkev zohrávala rozhodujúcu úlohu pri duchovnom vedení pospolitého ľudu. V obci sú dve kresťanské cirkvi. Rímskokatolícka cirkev a Evanjelická cirkev a.v. (ECAV). Kňazi obidvoch cirkvi nažívajú v plnej zhode. Obidve cirkvi majú svoje chrámy. Katolícky kostol bol postavený v pôvodne neskorobarokovom štýle v roku 1768, v roku 1925 bol rozšírený a prefasadovaný. Patrónmi kostola sú sv. Joachim a Anna.

Evanjelický chrám bol postavený v roku 1968. Kapacitne obidva kostoly postačujú pre počty veriacich, ktorí ich navštevujú.

Najväčší rozvoj obce zaznamenávame v 70-tych rokoch 20.storočia, kedy v obci boli vybudované objekty, ktoré zásadným spôsobom ovplyvnili kultúru žitia v obci. V roku 1977 bol do užívania daný kultúrny dom s obecným úradom, v roku 1978 bola odovzdaná nová škola s 19-timi triedami, v roku 1977 bola do užívania daná budova soc. zariadenia na futbalovom ihrisku spolu s tribúnou pre 300 divákov. V roku 1978-1979 boli do užívania dané dve 6-bytové jednotky, v roku 1982 bola daná do užívania aj tretia bytovka. V tom čase boli urobené hlavné miestne komunikácie, taktiež obec dostala úplne novú cisternovú striekačku. K novým budovám obce patria aj budovy „Hasičskej zbrojnice“ a budova Jednoty, ktoré boli dané do užívania koncom 60-tych rokov.

V roku 1989 došlo k politickému pádu socialistického režimu a nastali zmeny v hospodárení štátu. Štát sa začal zbavovať centrálneho riadenia spoločnosti a začal presúvať zodpovednosť na najnižšie stupne riadenia spoločnosti, t.j. samosprávam.

Aj napriek počiatočnému hľadaniu už v prvých rokoch 1991 obec započala s výstavbou dlho očakávaného vodovodu. Aj napriek problémom s financovaním tejto stavby je dnes pokrytie obce vodovodom cez 90 %.

Ešte nebol dokončený vodovod v obci a už v roku 1997 v obci bola zahájená výstavba plynofikácie obce, ktorá aj v tomto istom roku bola ukončená. Touto stavbou bola občanom daná možnosť zvýšiť životný štandard občanov a zároveň sa obec zbavila dymu a exhalátov, ktoré z tuhého paliva pochádzali.

Po prevedení týchto stavieb sa pristúpilo k obnove cestnej siete v obci, ktorá je dnes takmer komplet ukončená.

V roku 2002 obec začala výstavbu domu smútku, ktorý sa ukazoval ako nevyhnutná investícia pre dôstojnú rozlúčku s občanmi, ktorí žili a pracovali pre túto obec. Stavba bola odovzdaná do užívania 3.9.2005.